Pekelné psy
Pekelné psy
V rôznych príbehoch a povestiach sa môžeme stretávať s opisom strašlivých psov, ktoré môžu na jednej strane strážiť stratené poklady, alebo sú na druhej strane služobníkmi samotného diabla. V prípadoch kedy takéto psy strážia poklady, snažia sa okoloidúceho len vystrašiť alebo odradiť od nejakej činnosti (napr. vykopania stráženého pokladu), ak však človek neodíde alebo robí psovi napriek, dokáže sa takýto pes rozohniť. V prípade, že ide o stelesnenie zlých síl je lepšie sa takémuto stvoreniu vyhnúť. Samozrejme mohli by sme povedať, že strašidelné psy s pekelným pohľadom sa vyskytujú len v mytológiách, príbehoch a rozprávkach, z ktorých by sme mohli spomenúť trojhlavého psa Kerbera s hadmi ovinutými okolo krku a chvostom, ktorý sa končil dračou hlavou strážiaceho vchod do podsvetia, a v podstate neprikladať týmto psom veľkú váhu, ale týmito povesťami sa nechali inšpirovať aj mnohé romány, z ktorých možno spomenúť Psa baskervillského od Sira Arthura Conana Doyla. Strašný pes mal prenasledovať rodinu Baskervillov po tom ako kedysi Hugo Baskerville uniesol dievča do svojho zámku odkiaľ mu však ušlo a keď ju aj so svojimi mužmi prenasledoval, roztrhal ho pes, ktorý potom zabíjal aj všetkých jeho potomkov. Vražda Sira Charlesa v príbehu vyzerá byť skutočne dielom diabolského psa, ale ukáže sa, že hoci Sira skutočne zabil pes, bol na to nahuckaný svojím pánom, ktorý chcel získať majetky rodiny. Slávny spisovateľ sa však nechal inšpirovať skutočným psom. Ako uvádza Otomar Dvořák v knihe Neuveriteľné javy a podivuhodné bytosti tzv. pekelné psy majú určité spoločné vlastnosti, z ktorých možno uviesť oči, ktoré „prenikavo žiaria červeným svitom a práve oči sú to prvé, čo možno v tme uvidieť, než sa za nimi objaví obrys tela. Niektorí svedkovia uvádzajú, že hoci je zviera tak temne čierne, v tme možno okolo neho rozoznať akúsi žiariacu auru, niečo ako guľu nazelenalého svitu. Taktiež z tlamy pekelných psov niekedy miesto jazyka šľahá plameň. Hoci sú mohutní, dokážu sa objaviť znenazdajky a opäť veľmi rýchlo zmiznúť – občas v akomsi ohnivom výbuchu. Zostáva za nimi prenikavý sírny zápach.“
Šelma z Gévaudanu
V 18. storočí sa v Gévaudane na juhu centrálneho Francúzska objavila ohromná beštia, ktorá za tri roky dokázala zabiť stovky ľudí. Prvý krát mala napadnúť ženu pasúcu kravy, ktoré ju našťastie obstúpili inak by ju ohromný tvor roztrhal. Od tých čias šelma útočila na ľudí a zväčša im mieril na krk, ale niektorí hovoria i o tom ako šelmu videli sať ľudskú krv.
Šelma z Gévaudanu - zdroj obrázku woodsrunnersdiary.blogspot.sk
Celkovo je Šelma z Gévaudanu popisovaná ako ohromné zviera o veľkosti somára alebo kravy, s veľkou hlavou, krátkymi ušami, veľmi širokým hrudníkom a ramenami, neznesiteľným zápachom, obrovskými pazúrmi v tvare ľudskej ruky, veľkými očnými zubami vyčnievajúcimi z jeho čeľustí, s hustou srsťou s červeným nádychom, čiernym pruhom na chrbte a hustým chvostom. Dokonca jej oči mali blčať na červeno, ako keby bola služobníčkou samotného diabla.
Svedkovia tvrdili, že šelma sa pohybovala veľmi rýchlo a dokázala skákať na veľké vzdialenosti, niekedy až na 9 metrov. Na šelmu boli časom usporiadavané časté hony, ale tá akoby cítila, že jej idú po krku a šikovne sa dokázala skrývať. Dôsledkom tohto honu však bola redukcia počtu vlkov. Zaujímavé však je, že šelma bola vídaná niekoľkokrát za deň na rôznych miestach a celkovo v rôznych oblastiach Francúzska, preto existujú teórie, ktoré hovoria, že šeliem bolo v skutočnosti viac. Túto hypotézu potvrdzuje aj fakt, že hoci niektoré z honov dopadli úspešne a lovci skutočne chytili ohromnú šelmu, vraždy neustávali.
Do dnešných dní sa špekuluje čo bol vlastne záhadný tvor zač. Niektorí hovoria, že išlo o zmutovaného vlka, o kríženca vlka a medveďa; vlka, medveďa, leva a tigra, ale niektorí na základe popisu veľkých očných zubov špekulujú o prežívajúcom tvorovi z dávnych čias. Ohľadne šelmy z Gévaudanu sa však vynorila aj zaujímavejšia teória, ktorá hovorila o vlkolakovi, ktorú by potvrdzovalo videnie šelmy ako prechádza rieku po zadných labách alebo ako zdvihla ovcu prednými labami. K šelme však patril aj záhadný muž, ktorý chcel ľudí cestou z alebo do kostola odprevadiť lesom a poskytnúť im tak ochranu. Keď ho raz dve ženy odmietli a muž odišiel sám do lesa, zanedlho z neho vybehli vojaci, ktorí ich varovali, že videli šelmu v lese. Svedkovia tvrdili, že muž mal ruky pokryté srsťou a inokedy, keď zafúkal vietor si všimli, že je pokrytý srsťou celý. Kto mohol byť onen záhadný muž? Na jednej strane možno uvažovať, že trpel tzv. hypertrichózou čo je ochorenie spôsobujúce zarastanie tváre a ostatných častí tela pokrývkou vlasov či chlpov. No na druhej strane ochorením by sa nevysvetľovalo zbadanie šelmy v lese krátko po tom ako muž vošiel do lesa.
Black Shuck
Na pobreží východného Anglicka by sme mohli nájsť ďalšieho obávaného psa s blčiacimi červenými, niekedy zelenými očami, huňatou čiernou srsťou o veľkosti teľaťa alebo dokonca koňa, ktorý nesie meno Black Shuck, pričom Shuck by mohlo pochádzať z anglického slova „démon“ alebo „chlpatý.“ Beštiálny tvor, ktorý je známy najmä pozdĺž pobrežia Suffolk a terorizoval ľudí po viac ako tisíc rokov zvykne prichádzať za dramatických udalostí a mizne v hmle. Často krát však akoby hmlou plával, no niektorí ho popisujú i bez hlavy. Videnie tohto tvora, ktorý sa vraj často pripája aj k osamoteným ľuďom v lese pričom mizne tak rýchlo a záhadne ako sa i objaví, má predznamenávať blížiacu sa smrť.
Ako uvádzajú oficiálne stránky pobrežia Suffolk „najviac neslávne pozorovanie Black Shucka sa stalo v roku 1577, kedy pozdĺž pobrežia Suffolk vyčíňala ohromná búrka a ľudia z Blythburghu boli zhromaždení v kostole. Odrazu sa dvere kostola rozleteli a do davu vbehol Black Shuck. Prísediaci s hrôzou pozorovali ako zabíjal mužov a chlapcov. Potom kostolná veža spadla cez strechu a Black Shuck vybehol z kostola pričom po sebe zanechal vypálené značky na dvere kostola, ktoré môžu byť videné ešte i dnes.“
Stopy na dverách kostola, ktoré zanechal Black Shuck - zdroj obrázku paranormalmysteries.files.wordpress.com
Black Shucka je za súmraku možné vídavať pri riekach, osamelých cestách, cintorínoch a náhrobkoch, sliedi po temných uličkách či osamelých poľných chodníkoch, kde je jeho kroky len ťažko počuť. Miestni vraj hovoria, že ak si „nie ste istí či počujete jeho zavýjanie alebo kvílenie vetra, neradno sa obzerať,“ ale schovať sa a dúfať, že to nie je on.
Príbehov o pekelných psoch by sme mohli nachádzať stovky, či možno až tisíce, rovnako ich mená sa v rozličných krajinách odlišujú, ale stále ide v podstate o toho istého tvora a my sa môžeme opýtať, či vôbec ide o normálneho tvora? Vladimír Liška v knihe Záhady kolem nás uvádza pozoruhodnú moc ľudskej mysle, ktorá je schopná materializovať veci či dokonca bytosti: „za určitých okolností na seba môžu ľudia alebo veci, vytvorené v našich myšlienkach a pri zachovaní vysokého potenciálu abstrakcie, vziať materializovanú podobu.“ Takým spôsobom môžu vznikať samostatné entity, ktoré sú nezávislé od svojho tvorcu. Je možné, že by pekelné psy stvorila myseľ človeka? Alebo sú pekelné psy priamo prepojené s človekom tak, ako to mohlo byť v prípade záhadného muža a šelmy z Gévaudanu? Za príklad by sme si mohli zobrať klan krokodílích čarodejníkov, ktorých popisuje Ing. Jaroslav Mareš v knihe Jazero krokodílích čarodejníkov, Medzi šamanmi a kúzelníkmi afrických domorodých kmeňov. Mareš tento klan popisuje ako „mocnú organizáciu, ktorá vraj dokáže ovplyvniť počasie tak, aby nevyschli jazerá, kde krokodíly žijú. Každý z krokodílích mužov si vyberie jedného krokodíla, s ktorým sa veľmi zložitým magickým obradom spojí doslova na život a na smrť. Ak zomrie jeden z dvojice, umiera aj druhý. Podľa tejto predstavy ide o akéhosi bipersonálneho jedinca (...) krokodílí čarodejník čerpá silu z utrpenia a trápenia druhých. Z duševného trápenia, predsmrtnej hrôzy a desu.“ Je možné, že by na juhu centrálneho Francúzska existoval podobný klan, ktorého členovia boli spojení so šelmami a čerpali ľudskú energiu zo strachu a hrôzy svojich obetí alebo išlo o prežívajúce zviera z dávnych čias?
Ďalšiu teóriu vyslovuje Dvořák, ktorý uvádza, že „mnohí sa domnievajú, že čierni psi sú periodické (stopové) zjavenia – akási forma prenesenej energie uchovávajúcej obrazy skutočných psov z minulosti, ktoré sa nejako oživujú vplyvom istých meteorologických javov. Pred očami zmäteného pozorovateľa potom defilujú ako trojrozmerný, plastický film.“ Túto teóriu by mohli potvrdzovať videnia psov, ktoré sa odrazu rozplynuli v hmle. Ak by sme však vychádzali z teórie, že duše tých, ktorí nezomreli prirodzenou smrťou zostávajú blúdiť na našom svete, mohli by sme predpokladať, že tieto psy sú dávni duchovia. Tak či onak, nech sú tzv. pekelné psy akýmkoľvek zvieraťom, niektorí ľudia a očití svedkovia by mohli potvrdiť, že sa potulujú lesmi a opustenými miestami i dnes.